Z dopisů
Čeští letci na spišském nebi
V Českej besede č. 3/2004 ma zaujal článok Jána Vrábla o českých letcoch na spišskom nebi. Aj my, vtedy štrnásť-pätnásťroční levočskí chalani, sme v tridsiatych rokoch uplynulého storočia dobre ovládali „inventár“ blízkeho, veľmi rušného spišskonovoveského letiska.
Cvičné lety vojenských pilotov často smerovali nad Levočské vrchy a dva roky pred maďarsk ým bombardovaním Spišskej Novej Vsi sa strieborné dvojplošné „Éčko“ poručíka Macháčka pri predvádzaní akrobatických prvkov nad Levočou zrútilo ani nie dva metre od vonkajšej steny našej školy, vtedajšieho Štátneho reálneho gymnázia Dr. Vavra Šrobára.
Môj otec bol v kritických rokoch Hitlerových príprav na druhú svetovú vojnu okresným náčelníkom – podľa českej nomenklatúry okresním hejtmanem – v Levoči a v Spišskej Novej Vsi. Bol som aj s ním na spišskonovoveskej železničnej stanici, odkiaľ sme za zraneným synom v levočskej nemocnici doviezli pani Macháčkovú, ktorá sa prvým rýchlikovým spojom ponáhľala z Čiech na Slovensko. Mladý dôstojník sa rýchlo zotavil a zrejme ho potešilo aj to, že podľa výsledku šetrenia nebola príčinou havárie chyba pilotáže.
Smutnejšie spomienky mám na 16. marec 1939. Mal som možnosť pozorovať lietadlá neznámeho typu, keď práve nad nami, po útoku na susedné mesto, naberali spiatočný kurz k juhu, na svoju materskú základňu. Po telefonáte, ktorý krátko nato prevzal otec, bol som s ním na spišskonovoveskom letisku. Kým rokoval s jeho veliteľmi, navždy sa mi vryla do pamäti veľká škvrna krvi na murive brány k leteckým kasárňam, kde zahynul strážnu službu konajúci vojak, a v šere hmlistého a daždivého podvečera som s dojatím postál nad skeletom zasiahnutého Letova na samom okraji letištnej plochy. Výsledkom porady bol niekoľkodňový zatemňovací režim a protilietadlová pohotovosť. Opätovný zradný útok sa nedal vylúčiť, hoci bombardovanie bolo neadekvátnou, hrubou odvetou za prieskumné, nebojové lety spišskonovoveských pilotov nad časťou južného Slovenska, ktorá mala podľa Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 pripadnúť Maďarsku.
Išlo o 386 km2 so 41 000 obyvateľmi, z ktorých sa 309 hlásilo k maďarskej národnosti (Lexikón slovenských dejín, 1997). Dohoda o nových hraniciach bola ale podpísaná až 4. apríla 1939, takže letcom vonkoncom nič nebránilo využívať tento vzdušný priestor.
K bombardovaniu Spišskej Novej Vsi mohla Maďarov posmeliť možno aj skutočnosť, že práve toho dňa bol v Prahe podpísaný Hitlerov výnos o Protektoráte Čechy a Morava. Tri dni neskôr som bol na pohrebe nevinných obetí barbarského činu.
Blížiacu sa vojnu signalizovala na spišskonovoveskom vojenskom letisku už skoršia tragická udalosť. Dňa 21. novembra 1938 vydal Hitler smernicu na likvidáciu „zvyšku“ Československa obsadením o Sudety obraných Čiech a Moravy a separáciou Slovenského štátu. Prerokovaním koordinovaného postoja slovensk ých a českých leteckých posádok k mobilizácii poverený kapitán Karel Löffler dostal 22. novembra 1938 rozkaz k cieľovému letu zo Spišskej Novej Vsi do Prahy. Z oblasti Popradu sa vrátil pre mimoriadne nepriaznivé počasie, štart však musel o krátky čas zopakovať.
V tatranskej oblasti sa pomerne ľahké trojmotorové lietadlo Avia-Fokker F.IX.3 (nie Letov Š-16, ako bežne uvádza tlač) 6. leteckého pluku stalo hračkou živlov. Za minimálnej viditeľnosti ho prúd vetra strhol do Malej Studenej doliny, na Lomnickú kopu. Duchaprítomný manéver pilota stlmil náraz a zabránil explózii.
Dvom ľahko zraneným vojakom sa podarilo zostúpiť do doliny a privolať pomoc.
Dvoch ďalších dopravila z trosiek záchranná výprava pod vedením Alojza Lutonského do spišskonovoveskej nemocnice. Ťažko ranený kapitán Löffler dodýchal v kabíne lietadla.
Zachránení boli rotmajster Kopecký, čatári Vávra a Zábrž a desiatnik Doubek. Mená účastníkov letu vymenúva doklad vo Vojenskom historickom archíve v Prahe. Löffler mal trvalé bydlisko v Hradci Králové. V liste z 12. februára 1985 mi Ing. Julius Broul z Teplic napísal: „Křestní jméno kpt. Löfflera není Karel, ale Alfréd. Byl to náš zástupce velitele letky 10 v Nitře v r. 1935/36, tehdy v hodnosti nadporučíka. Setkal jsem se s ním za mobilizace 19.11.1938 při obědě v důstojnické jídelně ve Spišské Nové Vsi, kam přiletěl letounem F-IX.3. Netušil jsem, že s ním hovořím naposledy.“
Alojz Lutonský píše v knihe Symbolický cintorín vo Vysokých Tatrách (Liptovský Mikuláš 1947): „Na symbolický cmiter uvoľnila na moju žiadosť vojenská správa málo poškoden ú vrtuľu, ktorá bola v rezerve v kabíne lietadla“. Na pamätnej doske má obeť havárie meno Karel Löffler. Ing. Broul si to všimol pri návšteve Symbolického cintorína; to mu dalo podnet k napísaniu listu s vysvetlením, že sa volal Alfréd. Priznávam sa, že som nepokladal za potrebné pátrať po tom, čo mal v rodnom liste. Smerodajný je vojenský archív. Tam je jasne Karel, aj keď mu priatelia hovorili ináč.
V lete roku 1939 sme sa z Levoče presťahovali do Spišskej Novej Vsi. Plochá strecha novopostavenej budovy Okresného úradu, v ktorej sme bývali, bola pre mňa skvelou pozorovateľňou všetkého diania na letisku. Našiel som si aj mnohých priateľov z kruhu jeho osadenstva. Mojou túžbou bolo stať sa raz jedným z nich. Kladné výsledky psychotechnických skúšok, ktoré som podstúpil, mi dávali oprávnenú nádej. Osud chcel však ináč. Zato próza Ľudia na letisku z roku 1942 boja mojim prvým liter árnym „dielom“, ktoré vyšlo tlačou.
Ivan Bohuš